BOJ O VIERU

            Dar viery som dostala i napriek opakovaným odmietnutiam. Mojim starým mamám veľmi záležalo na tom, aby ma rodičia nechali pristúpiť k prvému svätému prijímaniu. Pritom moja mama svoj odchod z tradične veriaceho prostredia Hornej Oravy brala ako možnosť konečne žiť život podľa svojho, v slobode, bez predstierania niečoho, čo vôbec necíti – a otec sa k tomu čoskoro pripojil.
            Ovplyvnená duchom doby, ktorý nás formoval od detstva, som už predstavu svojho vstupu do kostola tvrdošijne a rozhodne odmietala. Vďaka trpezlivému naliehaniu starých mám som tam ako 11-ročná nakoniec vstúpila a už na prvom stretnutí pre prvoprijímajúce deti som jednoducho uverila, že Boh ma má rád a Ježiš zomrel pre mňa na kríži.
            Všetko bolo také krásne a nové. Spoznávanie Boha, neustále spájanie sa s Ním vo všetkom, čo mladý človek prežíva. Až kým... až kým som nevzala do ruky náboženskú knihu svojej prastarej mamy, ktorej autorom bol človek žijúci kedysi v 19. storočí – a ja som zrazu, ovplyvnená touto knihou, poznávala, že Boh nie je len milujúci a milosrdný Otec, ale aj sudca, prísny a na všetko dohliadajúci. Nevnímala som túto knihu tak, že pohľady Cirkvi v tej dobe boli na mnohé veci úplne iné. Naopak, chcela som svojmu Bohu dokázať vernosť až do krajnosti a vo všetkom. Hnala som svoje správanie do extrémov. Už si to nepamätám, ako vďaka mojim myšlienkovým pochodom a absurdným asociáciám k nasledujúcim záverom došlo, ale zo spomínaného obdobia si pamätám napr.: za porušenie eucharistického pôstu som považovala i prehĺtanie slín, preto som ich v kostole zachytávala do vreckoviek, a čudovala som sa, prečo to nerobia aj druhí. V spomínanej knihe som sa dočítala o tom, akým vážnym hriechom je odcudzenie vecí z kostola, že je to hriech trestaný exkomunikáciou z Cirkvi. A ja som to opäť hnala do extrémov: aj vynášanie prachu z kostola som považovala za hriech. Veľmi som sa trápila tým, že nedokážem dôsledne plniť to, čo odo mňa Boh chce. Tieto skutočnosti spôsobili, že som sa sama zaradila do skupiny tých, ktorí by mali patriť medzi exkomunikovaných z Cirkvi. Aj napriek veľkej túžbe po Bohu a po stretnutí s Ním vo svätej omši som zotrvávala v kostole len na liturgii slova a potom som odchádzala domov. V knihe som sa totiž dočítala, že taký súd postihuje ľudí vyobcovaných z Cirkvi.
            Prípad pre psychiatra? Nikdy dovtedy ani potom som ho nepotrebovala. Alebo pre dobrého a chápavého duchovného vodcu? Dnes, keď sa na to spätne pozerám, takmer tomu nemôžem uveriť, kam som sa svojimi myšlienkovými pochodmi až dostala. Pripadá mi to všetko ako zlý sen. A aj sa mi o tom veľmi ťažko píše. Jeden kňaz, ktorý ma bližšie poznal, sa mi snažil úprimne pomôcť. Videl, ako veľmi sa trápim, ale ja som sa hanbila pred ním o týchto veciach hovoriť. Nepovedala som mu nič z toho, o čom v tomto svedectve píšem. Môj rozum to totiž všetko považoval za absurdné. Kňaz vedel len o akejsi knihe a povedal: „Spáliť!“
            Zvláštne je, že po celý čas som si myslela, že ma svojou cestou vedie Boh, ktorý ku mne hovorí cez moje svedomie. O tom, že by sa do toho mohol zamontovať diabol, som ani netušila. Dnes by ma o tom upovedomil môj nepokoj v duši, ako aj jeho útoky na účasť na svätej omši a Eucharistii. Už si nepamätám, či toto moje trápenie trvalo mesiace, alebo nejaký ten rôčik. Viem len to, že to bolo hrozné. Keď som to už ďalej nevládala niesť, povedala som Bohu: „Bože, nesmierne ťa milujem, ale zriekam sa ťa, lebo takto spolu s tebou už nevládzem ísť ďalej!“
            Môj život nabral úplne iný smer. Žila som život bez Boha. Prestal mi chýbať, lebo som objavila nový rozmer života s inými lákadlami, zážitkami, ľuďmi... Až keď som po rokoch začala zažívať hlboké sklamania z ľudí alebo vecí, ktoré nejaký ten čas dávali môjmu životu zmysel, začula som volanie Boha, ktorý ma volal späť. Volania sa opakovali, sama som i dnes prekvapená, s akou trpezlivosťou ma Boh oslovoval stále znova. Nebolo ale možné zanechať všetky hriechy a z nich vzniknuté skutočnosti hneď. Potrebovala som na to čas, aby som Bohu povedala svoje rozhodné „áno“.
            Keď som sa vrátila k Bohu, našla som šťastie, ktoré mi chýbalo. Všetko som sa učila od začiatku – modliť sa, čítať Bibliu, pozabúdala som aj slová, ktoré hovoria veriaci počas svätej omše. Plnými dúškami som pila z prameňa a uhášala dlhoročný smäd. Vtedy opäť vstúpil na scénu diabol a ešte raz sa pokúsil zaútočiť. Prišiel s podobnými vecami ako pred rokmi, akurát v inom obale. Vedela som, že bojuje o moju dušu. Bola ešte taká krehká a slabá. Bojoval však o mňa i Boh. Poslal mi do cesty vnímavého a múdreho kňaza, ktorý ma viedol, i spoločenstvo, o ktoré som sa mohla oprieť. Poučená z predchádzajúcich rokov som vedela, že nemôžem o svojich útokoch nehovoriť.
            Niekedy sa zamyslím nad tým, prečo Boh tie pokušenia zo strany Zlého v mojich detských rokoch dopustil, keď vedel, že si s nimi neporadím. Musel vedieť dopredu, ako a kde skončím. Neviem... Získala som však novú skúsenosť, ktorá mi povedala, že diabol existuje, je šikovný a inteligentný a veľmi usiluje o naše duše. V tomto boji si neporadíme sami a potrebujeme pomoc Cirkvi. Tiež mám skúsenosť, že duša obráteného človeka je veľmi krehká a potrebuje modlitby, rozhovor s druhými, ako i konkrétnu pomoc, lebo diabol sa ju pokúša strhnúť na svoju stranu.
            Od chvíle môjho znovuobrátenia uplynulo asi 13-14 rokov. Som šťastným slobodným Božím dieťaťom. Viem byť za to vďačná, lebo si uvedomujem, že to nie je až taká samozrejmosť.
            Toto svedectvo by zároveň mohlo byť poučením i pre nás, všetkých kresťanov, aby sme boli citliví a vnímaví na takýchto ľudí, ktorí možno tiež v našom okolí žijú.      

(napísané v roku 2008)